—vod.

Je 31. j£n a v¨etci ¨kol ci s£ u‘ netrpezliv¡. V triedach sa rozd vaj£ 
vysved‡enia.

Z 3.B sa oz˜va :
 -"Martinka, m ¨ op„Ÿ sam‚ jednotky. Si vzorom pre v¨etk˜ch ‘iakov a
 preto si zasl£‘i¨ pekn£ kni‘ku. Vy ostatn¡ sa d£fam zlep¨¡te. No a
 teraz u‘ m“‘te ¡sŸ. Pomaly, nie ‘e sa pol mete hneƒ na za‡iatku..."

-"Martina, ideme e¨te do cukr rne ?"
-"Ja nem“‘em, cestujeme na chatu a ja e¨te nie som pobalen ."
-"Tak ‡au, my pad me."
-"Pr¡ma pr zdniny !"
-"Aj tebe..."

Martina sa oto‡ila a chcela sa rozbehn£Ÿ domov, keƒ tu zrazu pred ¤ou
zastalo dlh‚ ‡ierne auto.

-"Ahoj, Martinka", ozval sa hrub˜ hlas a otvorili sa zadn‚ dvere auta.
 "Ja som kamar t tvojho otecka a ideme spolu na chatu."
-"Ale veƒ na chatu sme mali ¡sŸ predsa sami ?", pomyslela si Martina.
-"Tvoj otec ma poprosil, aby som Ÿa zaviezol domov."
-"Ja traf¡m aj pe¨i", protire‡ila Martina.
-"�no, ale autom je to r˜chlej¨ie."

Martinka nasadla do auta, ale po chv¡li cestovania vykr¡kla :

-"Pustite ma, ‡o mi to rob¡te ? �££££££££ ..."
-"Tak, teraz by mala spaŸ aspo¤ 4 hodiny."

Cesta trvala tri a pol hodiny, ale v“bec nesmerovala k Martinkinmu domu.

-"Sme na mieste, ¨‚fe."
-"Dobre, vyst£p a zober ju hore, ja idem zatiaŒ k£piŸ nie‡o pod zub."

O pol hodiny sa Martinka prebrala a keƒ zistila, ‘e nie je doma, za‡ala
sa b Ÿ. Sk“r, ako stihla nie‡o urobiŸ, u‘ bol pri nej £dajn˜ otcov priateŒ.

-"Kde je otec a mama ?", znela Martinkina prv  ot zka.
-"Pr¡du za chv¡Œu, ty zatiaŒ pozeraj telev¡zor."

Martinka si teda pustila telev¡zor a prem˜¨Œala.
Keƒ po‡ula zvoniŸ telef¢n, prikradla sa k dver m a po‡£vala.

-"Tu je Kamil. M m to diev‡a ‡o s ¤ou ?"
-"Priveƒte ju a‘ zajtra, profesor ju e¨te nepotrebuje."

-"Aha, tak takto je to", pomyslela si Martina.
-"Mus¡m nie‡o vymyslieŸ ..."

Tu sa za‡¡na tvoj pr¡beh, pr¡beh malej Martinky, ktor  sa s tvojou pomocou
pok£si utiecŸ ...